Sv. Ján Zlatoústy: O trpezlivosti a zvedavosti
Zo všetkého najviac je nutné vyhýbať sa zvedavosti, a to ako na počiatku, tak kedykoľvek neskôr. Ak si však takto priveľmi zvedavý, vyčkaj konca a sleduj, kam to vedie, a nerozkrikuj sa a nevzrušuj sa už od začiatku.
Keby niekto neznalý hľadel na zlatníka, ako najprv rozpúšťa zlato a miesi ho s popolom a slamou, potom, pokiaľ by nevyčkal až do konca, si bude myslieť, že zlato prišlo navnivoč.
A keby zas niekto narodený a vychovávaný na mori, bez toho aby niekedy hocičo počul o obrábaní pôdy, bol potom zrazu presídlený do vnútrozemia a videl by obilie uskladnené v sýpkach a strážené dverami a petlicami a uskladnené v bezpečí pred vlhkosťou, a potom by to zrno roľník vyniesol von, rozosial – rozhádzal do vetra a nechal ležať na poli nestrážené pred okoloidúcimi, a nie že by to zrno chránil od vlhkosti, ale dokonca by ho vydával blatu a bahnu, bez toho, aby ho niekto strážil, nepomyslel by onen človek, že to obilie zahynie, a neodsúdil by také jednanie roľníka?
To odsúdenie však nepramení z podstaty veci, ale z neskúsenosti a hlúposti toho, kto sa dopustil zlého súdu a rozhodoval sa zbrklo hneď na začiatku. Veď keby počkal na leto, videl by zvlnenú úrodu a naostrený kosák, a rozosiate obilie, ktoré zostalo bez dozoru, zhnité, zničené, vydané na pospas blatu, predsa vyrástlo a rozmnožilo sa.
Keď teda roľník čaká celú zimu, nehľadí na to, čo zakúša obilie v dobe mrazu, ale dbá o to, čo je mu k úžitku, o čo viac by bolo správne, aby si ty, kvôli hospodárovi celého stvorenstva (existencie) a našich duší čakal až na koniec.
Nemyslím tým len ten koniec v súčasnom živote, ale i v budúcom. Spravovanie oboch týchto životov smeruje k jednému cieľu – k našej spáse a sláve.