O pravej múdrosti

(Tento článok bol napísaný ako úvodník pre farský časopis Bartolomej).

„Múdrosť múdrych zmarím a rozumnosť rozumných zavrhnem.“ (1 Kor 1,19)

Písať úvodník k téme Pravá múdrosť je náročné. Prvé, čo mi zišlo na um, sú moje obľúbené slová z knihy Prísloví: „Aj hlupáka, ak mlčí, pokladajú za múdreho.“ (Prís 17,28) Aké múdre je to príslovie! Kiež by sme vedeli viac mlčať.

Možno poznáte človeka – „vegetu“. Je to človek, ktorý sa do všetkého mieša, ktorý všetko chce ochutiť svojím názorom, svojou múdrosťou (alebo skôr mudrovaním), lebo všade bol a všetko videl. Ako prísť na to, či „moje ústa hovoria múdrosť“ (Ž 49,4), alebo by som mal radšej volať „Pane, k mojim ústam postav stráž“ (Ž 141,2)?

Sú dve múdrosti – Božia múdrosť a múdrosť tohto veku. Aby sme si ich porovnali, použime obraz kyvadla. Kyvadlo, to je vlastne pevný bod hore, z ktorého visí na šnúre nejaké závažie – olovnica. Ak olovnicu rozhýbeme, tak sa hýbe horizontálne – doprava, doľava, dopredu, dozadu. A čím je šnúra, na ktorej olovnica visí, dlhšia, tým väčší pohyb toto závažie robí.

Ten pevný bod hore, to je Boh, zdroj múdrosti pre všetkých nás. A my sme olovnice zavesené a pripojené k Nemu – niekto bližšie, niekto ďalej, podľa nášho vzťahu k Bohu. A záležitosti tohto sveta nás vedia dosť silno rozkývať skrze našu telesnosť, žiadostivosť… Môže si olovnica myslieť, že ona je pevný bod? No my, „olovnice“, si to v našej hlúposti často myslíme. Nahovárame si, že pravdu nájdeme v našom neustálom horizontálnom pohybe – raz napravo, potom naľavo, potom dopredu, potom dozadu. Hýbeme sa, vrtíme, a na každom dočasnom mieste sme presvedčení o vlastnej múdrosti. Táto horizontálna „múdrosť“ je však len múdrosťou tohto veku; svetská, pominuteľná spolu s tým, ako sa olovnica pohne niekam inam.

Približovať sa k tej pravej, všeobjímajúcej múdrosti, sa dá jedine pohybom smerom hore k pevnému bodu. „Túžba po múdrosti vedie nahor.“ (Múd 6,20). Získava sa jedine skracovaním našej vzdialenosti od Boha, nie väčším rozkývaním sa napravo či naľavo. Jedine Kristus skrátil vzdialenosť medzi človekom a Bohom na nulu. Spojil Boha s človekom – pevný bod s olovnicou. „Vy ste z neho v Kristovi Ježišovi, ktorý sa pre nás stal múdrosťou od Boha.“ (1 Kor 1,30) A preto my máme pravú múdrosť len natoľko, nakoľko sa podobáme Kristovi. „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2,20)

Ak si chceme obliecť pravú múdrosť, obliekajme si Krista – obliekajme si Ho skrze sviatosti, modlitbu, pokoru a lásku. A matematici potvrdia, že čím je vzdialenosť olovnice od pevného bodu kratšia, tým sú kratšie aj jej horizontálne pohyby. Človek blízko Boha sa vyznačuje Božím pokojom, tichom, miernosťou… A toto je prejavom pravej múdrosti v nás.