Nechať sa uniesť do neba

„Zošli svoje svetlo a svoju pravdu; ony nech ma sprevádzajú a privedú na tvoj svätý vrch a do tvojich stánkov.“ (Ž 43,3)

Dnes sa chcem s vami troška podeliť o svetielko, ktoré mi bliklo pred očami, keď som rozmýšľal nad gréckokatolíckou rubrikou.

Kristov hrob

Určite si pamätáte, keď sme v máji popisovali uloženie darov (chleba a vína) na oltár – kňaz prenáša obetné dary z bočného na hlavný oltár. Predtým ich pripravil a zakryl v proskomídii – symbole narodenia v jaskyni. A po ich prenesení hovorí: „Ctihodný Jozef sňal z dreva tvoje prečisté telo, zavinul ho do čistého plátna, natrel ho voňavými masťami a uložil do nového hrobu.“ To predstavuje Kristov pohreb – jeho uloženie do hrobu.

Kristovo vtelenie

A určite si pamätáte aj to, keď sme v júnovom čísle popisovali tajomstvo odohrávajúce sa neskôr vo svätyni. Je naznačené slovami archanjela Gabriela, ktoré hovorí diakon kňazovi: „Duch Svätý zostúpi na teba a sila Najvyššieho ťa zatôni.“ To je jasná indícia, že skrze kňaza nastane premenenie – „zhmotnenie Slova“ pod spôsobom chleba a vína.

Kristovo vzkriesenie

Vtelenie sa Slova a uloženie do hrobu sa odohráva po prečítaní evanjelia a po homílii. O tom sme si povedali, že kňaz alebo diakon stojaci na ambóne predstavuje anjela stojaceho na odvalenom kameni po Kristovom vzkriesení.

Chronos vs. kairos

Pozornému oku neujde, že to nie je v chronologickom poriadku. A našlo by sa tam toho viac. Paradoxne táto nechronologickosť ukazuje na majstrovstvo a mystiku liturgie. Ona nás vôbec nechce chronologicky prevádzať históriou života Krista, ale chce nás vyniesť mimo času, kde sa všetko deje akoby v jednom okamihu – v okamihu večnosti.

Liturgia nie je „čo“, ale „Kto“!

Liturgia pozerá na človeka, ktorého stredom je srdce, ako na nedeliteľnosť, na celok. Lebo každý úd tela je živý vďaka srdcu, ktoré doň pumpuje život. (Dt 12,23) Každá jedna časť liturgie je dôležitá, lebo je prepojená s jej srdcom. A skrze srdce má každá jedna časť aj účasť na iných častiach tela. V každej jej časti je prítomný večný okamih nebeského kráľovstva.

Scholastici (sv. Tomáš Akvinský: Summa Theologiae III, Q75,A7) sa napríklad snažili stanoviť presnú chvíľu, kedy dôjde k premeneniu (prepodstatneniu) – po akom slove, po akom geste. Východ necháva človeka úplne sa stratiť v čase a tajomstve liturgie, ktorého srdcom je zázrak Eucharistie a vzkriesenia. Odstupuje od definovania, hľadí na kompletné nadčasové tajomstvo.

„Holistická“ liturgia

Ak je liturgia „Kto“, môžem nejakej jej časti pripísať menšiu dôležitosť? Môžem odseknúť prsty na nohách alebo palec na ruke osobe, ktorú milujem? „Koľko sa môže meškať, aby som mohol ísť na prijímanie? A kedy sa už môže odísť?“ Aj tieto otázky hovoria o nepochopení ducha liturgie. Nie chronos, ale kairos je časom liturgie – nie zem, priestor a čas, ale nebo a večný prítomný okamih.

Prichádzajme na liturgiu nechať sa uniesť do neba, a nie si len za pochodu odtrhnúť kúsok z neho.

(napísané pre prievidzský farský časopis Bartolomej)