Homília na nedeľu praotcov – 2. nedeľa pred Kristovým narodením

Pán povedal toto podobenstvo: „Istý človek pripravil veľkú večeru a pozval mnoho ľudí. Keď nadišla hodina večere, poslal svojho sluhu, aby povedal pozvaným: ‚Poďte, už je všetko pripravené.’ A naraz sa začali všetci vyhovárať. Prvý mu povedal: ‚Kúpil som pole a musím si ho ísť pozrieť. Prosím ťa, ospravedlň ma!’ Druhý povedal: ‚Kúpil som päť záprahov volov a idem ich vyskúšať. Prosím ťa, ospravedlň ma!’ A ďalší povedal: ‚Oženil som sa, a preto nemôžem prísť.’ Sluha sa vrátil a oznámil to svojmu pánovi. Vtedy sa hospodár rozhneval a povedal svojmu sluhovi: ‚Vyjdi rýchle na námestia a do ulíc mesta a priveď sem chudobných a mrzákov, slepých a chromých!’ A sluha hlásil: ‚Pane, stalo sa, ako si rozkázal, a ešte je miesto.’ Tu pán povedal sluhovi: ‚Vyjdi na cesty a k ohradám a donúť ich vojsť, aby sa mi naplnil dom. Lebo hovorím vám, že ani jeden z tamtých mužov, čo boli pozvaní, neokúsi moju večeru.’” (Lk 14,16-24)

Musím alebo chcem?

Ak by ste mali určiť nejaké slovo, ktoré najmenej radi počujete a je jedno od koho, alebo zostaviť rebríček neobľúbených slov, aké vám môže niekto povedať. Čo by nechýbalo možno v prvej pätke?

U mňa na prvom mieste asi by bolo slovko „musíš“. Ako na vás to slovo pôsobí? „Musíš“, alebo „prikazujem ti“.

Možno mám v sebe rebela alebo nechcem byť spútaný, ale slovko musíš je naozaj také … siahajúce na moju slobodu. To slovko sa dotýka slobodnej vôle človeka, a možno preto sme naň tak citliví.

V dnešnom evanjeliu sme počuli podobenstvo o tom, ako hospodár prichystal veľkú večeru a pozval na ňu mnoho ľudí. No tí, v čase, konania večere, prichádzali s výhovorkami. A tak sluha bol poslaný na námestia a do ulíc miest a keď tam pozbieral chorých, mrzákov a slepých a bolo ešte miesto, hospodár ho poslal na cesty a križovatky … a tu prichádza slovo, ktoré ma vyrušilo – „a donúť ich vojsť“. Pri predchádzajúcich dvoch misiách sluhu to nebolo o nútení. Tí prví dostali pozvánky, boli pozvaní, ale odmietli. Tých druhých mal priviesť, a oni určite radi išli, lebo veď boli chudobní, mrzáci, im určite dobre padla teplá večera a veľká hostina. A pri tých tretích – tých, čo sú na cestách a križovatkách, tam je treba nútiť. To slovo tam nejako nepasuje. To potom tá hostina vyzerala dosť čudne. Asi si viete predstaviť, alebo ste zažili oslavu, na ktorej sú ľudia z donútenia – ofučané tváre, len hľadajú možnosť, ako z tamade odísť, nevrhlí, nahnevaní, šomraví … no, takúto spoločnú večeru si asi ten hospodár nepredstavoval … . Alebo to s tým nútením bude troška inak.

Možno ak pochopíme to slovko „donútiť“, potom spoznáme aj identitu tých ľudí, ktorí sú mimo mesta pri ohradách a na cestách a zároveň sa nám odkryje aj identita sluhu, ktorého poslal hospodár.

Ako som povedal na začiatku, slovo „musíš“ vo mne vyvoláva odpor, ale je tu jeden prvok, ktorý zo slova musíš spraví „chceš“. Slovo „musíš“ alebo „donútiť“ pôsobí tvrdo a nechcene, kým je externé. Ono rovnako nútene môže znieť aj prikázanie, ktoré Kristus zanechal: „Nové prikázanie dávam vám, aby ste sa milovali navzájom“ (Jn13,32). Dá sa prikázať niekoho milovať? Prikázať niekomu sa smiať? Prikázať niekomu prísť na hostinu? Prikázať niekomu byť šťastným? To bude fungovať, len ak sa ten príkaz stane vlastným/vnútorným pre toho, komu sa prikazuje. A na to, aby to „musíš“ sa stalo „chcem“ sú potrebné dva kroky.

Prvým krokom je dať odpoveď na pragmatickú otázku: „Prečo musím?“, „Čo tým získam?“: Dôležité je vidieť, čo bude ovocie toho „musíš“. Musíš – prečo? Lebo za tvojím prekonaním sa, stojí omnoho väčšia odmena akoby si čakal. Malé musím má nedozierny neopísateľný zisk. Lekár prikáže: musíte brať tieto lieky, aby ste žili. Musíte podstúpiť operáciu, aby sme odstránili nádor, ktorý máte. Toto je možno to najlepšie vyjadrenie slova „musíš“, to musíš je naša otvorenosť pre to, že Boh bude konať v nás, a Boh v nás je naša výhra.

Druhým krokom je odpoveď na otázku: „Prečo práve tvoje ‚musíš‘ mám počúvnuť? Akou autoritou si pre mňa?“. Veď na slobodnú vôľu sa nedá siahnuť, aj Boh toto miesto vyhradil výlučne nám – našej slobodnej vôle sa nikdy násilím nedotkne. Tak ako to, že ten hospodár hovorí: „Donúť ich“? Aký je teda ten Boží spôsob presviedčania? Čo znamená to „donúť ich“? Asi najlepší príklad a vysvetlenie sa ponúka pri našom byzantskom obrade uzatvorenia manželstva (pri sviatosti manželstva), keď si navzájom snúbenci prisahajú vernosť. Ženina prísaha sa od tej mužovej líši pridaním jedného slova: „poslušnosť“. Muž toto slovo v prísahe nemá. Niektorí/niektoré sa pri tom zastavia a pýtajú sa prečo? Prečo má byť žena takto nútená počúvať svojho muža? Odpoveď na to „prečo“ je, že muž je obrazom Krista a žena je obrazom Cirkvi. A Kristus kladie svoj život za svoju Nevestu a tá Nevesta vidiac lásku svojho Ženícha, nemá problém byť takémuto manželovi poslušná. Muž má za svoju ženu zomierať a jej odpoveďou je poslušnosť takejto láske.

„Otec tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3, 16). Sebaobetujúca láska je jediný argument, ktorý použil Boh na to, aby nás „prinútil“ ho milovať. To „prinúť“ znamená – presvedč ich, aby prišli. A ten sluha položil život. „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.“ a potom Pavol dodáva dôsledok takto prijatej lásky: „Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete aj konáte, čo sa jemu páči. Všetko robte bez šomrania a pochybovania.“ (Flp). Nie je práve toto Pavlovo slovo vysvetlením nášho problému s „donúť ich“?

Ten sluha je boží Syn, sám Boh kladie svoj život, aby nás „donútil“ vojsť. Nie bič, nie vyhrážky, nie násilie, ale najvyšší skutok lásky – toto bolo dobrovoľné rozhodnutie sluhu z dnešného podobenstva.

Sluha je Kristus, a prichádza k nám, čo sa túlame kade tade a sme dokonca mimo mesta – pri ohradách, na cestách – ako tá zatúlaná ovca. A ak sa pozrieme na jeho lásku, nemáme dôvod mu neveriť, že tá hostina bude niečo veľkolepé. A odmena za to, že sa necháme jeho láskou donúťiť je taká, že „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ (1 Kor)

Je to odpoveď človeka na lásku, ktorá ho predbieha a dala sa zaňho. Už viac nemusíme, lebo chceme, už viac nie sme nútení, ale túžbou poháňaní.